Pocit úzkosti jej berie slobodu,
už dávno sa necíti vo svojej koži prirodzene.
Lačnie po zmene, niečo nie je v poriadku.
Túži nežiť. K telu prikladá si čepeľ.
Čepeľ ostrú ako bodavý tŕň ruže.
Krváca. Cíti každú uniknutú molekulu
karmínovej, homogénnej zmesi
na povrchu svojho tela, čo pred zlomkom
sekundy veselo prúdila priestrannými chodbami aorty.
Zaspáva. Pomaly, bolestivo a s pocitom viny.
Jej nedlhý život si analyzuje v mysli,
moment po momente…
Odchádza. Zatvára plačlivé oči,
už viac nechce klamať zmysly.
Pre vlastnú hlúposť dievča
vzdalo sa najdrahšieho daru,
Prišla o život svoj,
kvôli nezvládnutému stavu.