Ona ublížená klesá
ku dnu v mláke v daždi,
plná výčitiek, v hlave
poblázdenej vraždí.
Sama seba pýta sa,
prečo je to tak,
jej srdce sťa korisť
ľahko ulovil pytliak.
On díva sa do jej uplakaných očí,
ona na neho pohľadom útočí.
Cíti sa beznádejne
ako špendlík v kope sena,
nemá nádej, je tak vyplašená.
Nadišiel čas bojovať
so smútkom vrúcnym,
aj napriek slzám
byť človekom šťastným.
Slnko zapadá, no zajtra
je zas nový deň,
nová šanca žiť život
a neostať v tichosti
sledovať ten istý tieň.
Prešli roky a ona
žije si svoj sen,
nie je čas spomínať
na ten smutný deň.
Pytliak dostal pokutu,
nezvládol tú zákrutu.
Sedí doma,
premýšľa kto vlastne je,
tú životnú chybu
už nikdy nezopakuje.
Srdce chladné ako ľadovec,
skúpy na vlastné city,
lakomec!
Celá debata | RSS tejto debaty